Vymyslený príbeh II..(Podobnosť čisto náhodná)
Leto sa pomaly ale isto končilo. Vo vzduchu bolo cítiť vlhko. Jeseň sa hlásila chladnými večermi. Na príjemné sedenie na terase na teraz musela zabudnúť. Vietor pohupoval konáre stromov sem a tam. Prijemný šepot listov čochvíľa nahradí iný zvuk ,už takmer suchých listov na stromoch.
Sedela v kresle pri veľkom francúzkom okne. Hľadela von a pri silnejšom náraze vetra ju striasla zima a ešte viac sa zababúšila do deky.
Zamyslene sa hladkala rastúce bruško. Za pár mesiacov prešla veľmi dlhú cestu. Útek od tyrana, keď sa jej zrútil celý život. V beznádeji po dlhom rozmýšľaní, musela urobiť jedinú možnú vec. Ujsť preč. Ďaleko. Veľmi, veľmi ďaleko.
Spomenula si na udivený výraz šéfa, keď dávala výpoveď. Nič nevysvetľovala. Jednoducho odišla.
Chcela začať nový život. Bola pevne rozhodutá, jej odhodlanie bolo nemenné. Nikto a nič ju nemohlo zastaviť. Taká bola Stella. Dlhé roky po boku muža, ktorý jej urobil zo života peklo ju naučil hlavne hrdosti. Neskloniť hlavu, nikdy sa neľutovať.
Po takmer šiestich mesiacoch bez tyrana konečne pocítila úľavu. Zdalo sa jej, že všetko zapadá na svoje miesto.
Pohľad na okolitú krajinu ju upokojoval. Jeseň sa pohrala s farbami okolia. Už nedominovala zelená. Tej bolo veľmi málo. Rôzne odtiene žltej, od bledej až po oranžovú striedala sem tam jasne červená. Vrcholky stromov už mávali svojimi holými konármi, ktoré ako prvé prišli o svoje listy. Zaburácal vietor. V odraze slabnúcich slnečných lúčov sa v povetrí vznášali zlatavé listy stromov.
Zo zamyslenia ju vytrhol jemný pohyb pod rukou. Podvedome sa usmiala a ďalej hladkala bruško. Cítila radosť, akoby jej vnútro zaplavilo krásne hrejivé teplo. Bola spokojná. Veď dokázala tak veľa. Teraz už nemala strach ako prvé mesiace po úteku, keď sa bála aj vlastného tieňa. Vtedy ju čo i len najmenší zvuk vyplašil. Tak veľmi sa bála.Stále mala strach strach, že aj stovky kilometrov sú málo aby bola v bezpečí. Zmenila si telefónne číslo, deaktivovala všetky svoje účty. Žiadne nové si nevytvorila. Úplne jej stačil súzvuk s okolitou prírodou. Chodila do lesa na dlhé prechádzky. Vdychovala ten kľud a krásu krajiny. Našla svoj vnútorný pokoj.
Spomenula si na prvé dni po úteku. Bezradnosť, beznádej. Ale hlavne obrovský strach. Myslela na okamih, keď pochopila, že zostala sama a pod srdcom jej drieme nový život. Počiatočný strach, zdesenie a hnev s rastúcim bruškom vystriedala radosť. A to, že miluje svoje nenarodené dieťa pochopila, keď pocítili prvý letmí pohyb. Jemný, ako dotyk motýlích krídel. Vtedy si naplno uvedomila to poznanie, že bude mamou. Od tej chvíle uplynulo päť mesiacov. Stratila ostražitosť a strach.
Neochotne sa zdvihla z hojdacieho kresla. Musela ísť nakúpiť. Zásoby jej pomaly dochádzali. Keďže bývala na samote, na nákupy musela do ďalekého okresného mesta.
Obliekla sa a nechuťou nasadla do svojho starého ojazdeného auta, ktoré si kúpila, keď prišla bývať na samotu. Bolo nenápadné, presne také, aké potrebovala.
Míňajúc svoj bezpečný domov v nej rástol akýsi nepokoj a strach. Sama to nevedela pomenovať ani definovať. Nechápala to napätie, snažila sa ho vytesniť. Veď ju čakal náročný nákup potravín minimálne na mesiac.
Zaparkovala auto pred nákupným centrom. Pomalou kolísavou chôdzou si vzala nákuponý vozík. No stále ju čosi zožieralo. Rozmýšľala, či zamkla dom, či nenechala tiecť vodu.
Jej napätá myseľ sa už nedokázala sústrediť. Chodila medzi regálmi obchodu, hádzala do vozíka svoj nákup. Len tak ledabolo. Robila to úplne mechanicky, akoby duchom neprítomná.
Zrazu pocítila mrazenie, zdalo sa jej akoby jej nohy vrástli do zeme. Nedokázala urobiť jediný krok. Niekoľko metrov pred sebou ho uvidela. Majetnícky objímal ženu, ktorá jej bola čímsi povedomá. Tyran, od ktorého ušla stál len kúsok od nej. A žena, ktorú objímal jej bola neuveriteľne podobná. Akoby sa dívala na svoj odraz v zrkadle. Pochopila. prečo cítila to napätie a strach.
Po chvíli sa vedela konečne pohnúť. A presne v okamihu, keď sa otáčala kráčajúc čo najďalej od neho sa im na pár sekúnd stretol pohľad. V jeho očiach zbadala údiv, šok, prekvapenie. A ešte čosi. Nenávisť pomäteného človeka, ktorý je schopný všetkého. Poznala ten pohľad a zrazu mala obrovský strach.
Pokračovanie nabudúce.....
Vaša Reni