Skutočná tvár. Vlll.pokračovanie
Bol chladný piatkový večer.
Stela kráčala jesennou ulicou. Rástlo v nej sklamanie. Krivda, že zas naletela. Zas sa nechala využiť. Slzy jej stekali tvárou, smútok ju celkom pohltil. Zaľúbila sa. A tak verila, že nájde konečne to, po čom vždy túžila. V hlave mala chaos, už ani nevedela, či ľúbi, alebo nenávidí. V hrdle jej rástla obrovská guča. Bolesť v jej duši, v osamelom srdci sa stávala neznesiteľnou.
Nechápala, čo sa stalo. Prečo Oliver dnes neprišiel na stretnutie. Veď mu tak verila. Bola si takmer istá, že jeho city sú úprimné. Nezavolal, nenapísal.
Zrazu nerozumela ničomu. Jemu, ani sebe.
Chladný vietor ohýbal temer holé konáre stromov, suché listy šuchotali pod jej nohami. Obloha sa zatiahla. Rozpršalo sa. Nepríjemný, drobný jesenný dážď vyhnal z ulíc prechádzky chtivých ľudí.
Nostalgia jesene sa lepšie vychutnávala v pohodlnom kresle, s teplým čajom a možno aj dobrou knihou. Stela tak veľmi zatúžila po teple ozajstného domova. Kde by bola s Oliverom. Myšlienka, jej túžba bola tak silná. Priam cítila vôňu škoricového čaju, lahodného, teplého. Zdalo sa jej, že ju objímajú Oliverom ruky. Na moment sa nechala unášať hrejivým pocitom. Vnímala ten šťastný okamih. Trval len pár sekúnd.
Chladný vietor zosilnel, vliezal jej až do kostí. Zatriasla sa zimou, precitla zo svojho chvíľkového omámenia.
Uvedomila si svoju krutú realitu. Rástol v nej hnev, obrovský vzdor, nenávisť. Potlačil to láskavé, túžiace po nehe. Potrebe milovať a byť milovanou.
Jej kroky ju viedli takmer automaticky ulicami mesta k nočnému baru.
Všetko jej úsilie zas vyšlo nazmar. Ani Oliver nie je ten muž, ktorý ju miloval, uvedomila a pochopila, že znova bolo všetko len zvádzanie, lákadlo, ktorým mužské ego len lovilo, ovládalo svoje zvrátené chúťky.
To pomyslenie, uvedomenie v nej znova prebúdzalo netvora túžiaceho vraždiť, cítiť chuť krvi, počuť prosby a kňučanie o milosť. Rástla v nej potreba mstiť sa.
Psychicky narušená, chorá Stela v sebe prebudila vrahyňu.
Oliver kráčal chladnými ulicami za ňou. Vedel, kam smerujú jej kroky. V duchu ju prosil, aby to nerobila. Tak veľmi si želal, aby sa v nej nezobudil ten netvor.
Miloval ju. Miloval tú bezbrannú ženu, ktorá tak túžila po jeho láske. Jej oči, nádherný vodopád svetlých vlasov, anjelskú tvár. Jej hlas, keď sa smeje, jej šepot, keď sa mu schúlila v náručí.
Miloval dotyky jej rúk, keď ho hladila. Jej ruky bolo jemné, nežné. Miloval aj ten jej občasný výraz vzdoru, keď sa jej nepodarilo vmanévrovať ho do niečoho, čo chcela. Vtedy sa mu zdalo, že je ako malé dievčatko. Odula spodnú peru, prižmúrila oči, naklonila hlavu nabok a čakala. Vždy ho to rozosmialo.
Kráčal za ňou a vedel, aká je jeho úloha. Hoci ju miloval, svoju prácu si vážil.
Vedel, že toto poverenie ho bude stáť veľmi veľa.
V nočných kluboch sedeli pri svojich drinkoch chlapi na love.
Čakajúc na svoju chvíľu sa rozhliadali, ktorú dnes ulovia. Ktorá bude ľahšou korisťou na jednu príležitosť. Skúsené oko lovca vedelo odhadnúť celkom presne.
Súčasťou Oliverovej práce bolo, zavolať, kde do ktorého baru vojde Stela. Pripravená volavka mala svoju úlohu.
Cieľom bola ona, jeho Stela.
Zdvihol telefón, podal hlásenie.
Stela vošla do baru, sadla si na vysokú stoličky, rozhliadala sa. Tajný bol neďaleko nej. Snažil sa upútať jej pozornosť. Žmurkol, usmial sa. Zodvihol svoj pohár a kývnutím hlavy jej naznačil, že miesto vedľa neho je voľné.
To, bolo dnes ľahké, pomyslela si Stela, kráčajúc k nemu.
Sadla si, hrala, zvádzala. Čakala na svoj okamih. Netušila, aká pasca je pripravená. Dohoda bola, že ju odvezie autom na kraj mesta, k lesu.
Plán bol jasný. Všade naokolo boli schovaný policajti pripravený zakročiť.
Len Oliver bol nesvoj, nervózne sa prechádzal okolo baru, čakal, dúfal, Veril, že to znova neurobí.
Dúfal márne. Asi po pól hodine videl, ako Stela a volavka, tajný, jeho kolega odvádzajú k jeho autu.
Vedel, že jeho úloha skončila.
Rozkaz bol nezasahovať ďalej.
Napriek tomu nasadol do privolaného taxíka. Sledovať, povedal stručne a ukázal svoj služobný preukaz. Strach v očiach taxikára videl. To ho nezaujímalo. Stuhnutý, plný strachu sedel na zadnom sedadle auta, smerujúcom na kraj mesta.
Nevedel, čo urobí. Netušil, ako ju ešte môže zachrániť.
V diaľke uvidel, ako auto so Stelou odbočilo na lesnú cestu. Vystúpil s taxíka, pomalým krokom kráčal k miestu, kde sa stratili zadné svetlá modrého Renauta.
Všetci boli pripravený. So zbraňami namierenými k miestu, kde sa schyľovalo k ďalšej vražde.
Kráčajúc v duchu videl Stelu, ako ju odvádzajú s putami na rukách.
Vedel, čo ju čaká, ako skončí. Poznal väznice, ich podmienky. Miloval ju, nedokázal ani len
v myšlienkach pripustiť, aby tam trpela.
Hoci si to zaslúžila. Víkendový vrah si nezaslúžil nič iné. No ona bola jeho Stela.
Vo vnútornom vrecku saka nahmatal svoju služobnú pištoľ, 9 milimetrový Glock.
Chvíľu na nej podržal ruku, ešte váhajúc. Potom ju ráznym pohybom vybral z vrecka, s rukou tesne pri tele kráčal ďalej po lesnej ceste.
Zrazu ich uvidel. Ich nahé telá napriek chladu. Beloba ich pokožky sa odrážala v svetle plného mesiaca.
Stelaaaaaa.....zakričal v zlostnom, bezmocnom výkriku.
Stuhla, spoznala ten hlas. Pravou rukou odsotila dychčiaceho chlapa zo svojho tela.
Zdvihla hlavu, v tme hľadela na postavu, ktorá sa k nim blížila.
Videla zbraň, ktorou na ňu mieril.
Zrazu zaznel ohlušujúci výstrel. V hrudi pocítila jemné štípanie a potom výbuch bolesti. Pach krvi, svojej vlastnej vnímala už cez otupené zmysli. Strácala vedomie, potácala sa v sede.
Stále hľadela na neho, pohľad sa jej zahmlieval. Nevedela, či slzami, alebo strácala vedomie. On ma miluje, bola jej posledná myšlienka.
Hlava jej padla dopredu, telo sa naklonilo a naznak padla dozadu.
Jej posledný výdych sprevádzala myšlienka na neho. Na Olivera.
A potom sa všetko skončilo......