Venované láske 7 (posledný list do Neba)
Pred týždňom, pri Tvojom hrobe som sľúbila, že Ti napíšem svoj posledný list do Neba.
Padal drobný hustý dážď, sedela som tam, na cintoríne, hľadela na Tvoj hrob, na Tvoje meno a nedokázala som v tej chvíli nič povedať. V hlave som mala dokonalé prázdno, hoci som Ti tak veľmi potrebovala povedať..... že všetko sa v mojom živote zas pokazilo.
Zas.
No nedokázala som to.
Cítila som veľkú bolesť.
V hlave, na duši aj v srdci mám obrovský chaos.
Neviem kam a ako ďalej.
Môj život sa dostal do slepej uličky a znova hľadám samú seba, svoju cestu životom.
Prežila som už toľko začiatkov, tak veľa. Ty najlepšie vieš a poznáš moje pocity.
Lebo Nebo vie všetko.
To len ja nepoznám odpovede. Strácam vždy to najvzácnejšie.
Neviem prečo? No je tak.
Som veľmi unavená. Životom, osudom. Vravieval si mi, že som Tvoj bojovníček. No to niečo vo mne prestáva veriť. Prestáva bojovať.
Hoci som povedala, že už nikdy nebudem plakať, plač sa stal opäť mojim spoločníkom.
Lebo som všetko pokazila. Darmo prosím Nebo o pomoc. Ono, to Nebo je stále hluché.
Boh mi vzal Teba, vzácny dar, ktorý bol len na chvíľu. Veľa si ma naučil. Keď si odišiel myslela som si, že neprežijem ani chvíľu.
A tých chvíľ žijem veľa.
Pretĺkam sa životom a nikto ani len netuší a ranách, hlbokých jazvách, ktoré do mojej duše vpísal čas.
Občas sa pýtam, či to celé má zmysel. Cítim sa stratená, sama s bolesťou, ktorá je neznesiteľná.
V každodennom kolotoči života sa snažím nemyslieť. Túžim sa schovať pred svetom, no už ani svet LEN JA nie je útechou.
Lebo tých rán od života bolo už veľa.
Píšem Ti svoj posledný list.
Stratená, na začiatku konca svojho hľadania.
Stratená v živote, tápajúc, čakajúc na zázrak.
Nikto nevie PREČO.....len ty a Nebo.
Na Veky......
RENI