Skutočná tvár. Vl.pokračovanie
Stela žila svoj život dvoch tvárí. Sama netušila, ktorá je tá pravá. Jej rozpolená osobnosť bola smutnou realitou chorého človeka.
Psychiater by to nazval jednoducho, schizofrénia. Zmeny správania, porucha osobnosti boli jasným znakom, že nie je celkom v poriadku.
Usmiata mladá žena, jemná a pekná alebo vraždiaci netvor.
Vraždila kruto a bezohľadne, bez štipky ľútosti, či strachu z odhalenia. Vo chvíľach svojho amoku strácala zmysel pre realitu. Svoje obete nechala ležať len tak, na mieste, kde ukončila ich životy. Šaty a ruky postriekané krvou, jej kovová pachuť.
Kamene, ktorými im tvár rozmlátila na kašu bez akéhokoľvek strach nechávala na mieste vraždy.
Hoci mali vyšetrovatelia zaistených plno stôp víkendový vrah im unikal.
Hľadali spoločné stopy. Už vedeli, že obete si hľadá v nočných kluboch. Veľkou neznámou bolo, kto to vraždí. Nevedeli, či je to muž, alebo žena. Vraždy boli tak bezohľadné, kruté, vykonané bez náznaku ľútosti či strachu.
No v Stelinom živote boli čoraz častejšie chvíle, keď nechcela pokračovať v nezmyselnej hre na pomstiteľa.
Tmavé oči, ktoré tak často na ňu hľadeli na chodbách agentúry, kde pracovala ju prenasledovali v mysli čoraz viac.
Nevedela, čo sa s ňou deje. čo sa v nej budilo a menilo ju.
Jej dotrhané, životom doráňané vnútro sa už vedelo nadýchnuť. Spomienky, na príkoria života bledli, jej bolesť duše sa liečila.
Prešli už takmer tri týždne od jej poslednej vraždy. Po tej poslednej necítila to počiatočné naplnenie z pomsty.
Len na chvíľu. Akoby sa v nej ozvalo svedomie. Nevedela, ktorá je jej pravá tvár. Veľmi si želala, aby to nebola tvár vrahyne.
Život vďaka tým tmavým očiam vnímala inak. Všetko bolo zrazu iné. Objavil sa niekto, kto mal o ňu skutočný záujem. To videla aj cítila.
Vedela to vo chvíli, keď ju muž s tmavými očami prvý krát oslovil.
Sedela pri obede, pred sebou hrubý šanón s materiálom s posledného fotenia. Klient je dal zabrať. Nebol spokojný s jej nápadmi. Vymýšľal, mal stále iné nároky.
Stela bola ponorená do riešenia projektu. Obedu venovala málo pozornosti.
Pristúpil k nej a prvý krát ju oslovil. Najprv ho ani nepočula. Jemne ju poklepkal po pleci. Až vtedy sa na neho pozrela a v tom momente v nej všetko na pár sekúnd zamrzlo. Potom sa jej srdce rozbehlo divokým cvalom, cítila ho búšiť až v krku.
Tmavé oči jej prekvapene hľadeli do tváre. Ubehla sekunda, dve....tri, nevedela koľko.
Po chvíli v sebe pozbierala svoju na chvíľu stratenú istotu. Konečne prehovorila.
Zabudla na plnú jedáleň, boli len tie tmavé oči vpité do jej tváre. Toto sa stalo pred mesiacom. Od vtedy vraždila len raz.
Stretnutia na káve, nenútene rozhovory,keď so záujmom vedieť o nej viac ju počúval, spoznával. Muž s tmavými očami, Oliver jej zmenil život.
Často sedávali na lavičke v parku, hodiny sa rozprávali.