Skutočná tvár. II.pokračovanie
Stela sedela v bare, nenápadne sledovala ľudí okolo seba.
Videla chlípne tváre mužov, snažili sa na seba upozorniť.
Ako veľmi ich nenávidela.
To ich odporne zvádzanie. Pohľad, keď si premeriavali jej postavu.
Tie ich odporné myšlienky, ktoré z nich priam kričali.
Použiť a odísť.
K manželkám, priateľkám.
Ani jeden ju nechcel na viac ako jeden krát.
Slová plné klamstva sa z ich úst rinuli ako dávno naučený text.
Jej nenávisť bola veľká.
Keby len vedeli.
Urobili z nej kus mäsa, nepotrebnú vec, ktorú odložia, keď ukoja svoju primitívnu živočíšnu chuť.
Bolo jej na vracanie.
„Slečna“ - oslovil ju barman a položil pred ňu čudne vyzerajúci drink.
Mal odpornú červenú farbu. Bol ako krv, teplá, jasne červená, ktorá strieka z práve otvorenej presne mierenej rany.
Pohľad naň v nej vyvolal vášnivú chuť ďalšej pomsty.
Poobzerala sa po bare. Jej pohľad sa stretol zo starším chlapom, ktorý jej zamávala a okamžite vstával zo svojej stoličky.
Mieril k nej. Pochopila, že to on jej to niečo nechutné objednal.
Slizkým úsmevom a pohľadom sa blížil, mysliac si hádam, že je stred sveta.
V obleku ušitom na mieru, ruky vo vreckách nohavíc, nagelované vlasy a stupídna tvár idiota.
Nadržaného, to bolo vidieť na prvý pohľad.
Stela vidiac, ako sa približuje zahrala malé divadlo. Dlhé štíhle nohy v krátkej sukni vábne preložila jednu cez druhú.
Zaklonila hlavu, našpúlila plné pery a poslala vzdušný bozk.
To muža ešte viac vydráždilo.
V mysli ju vyzliekal, predstavoval si, čo asi s ňou bude robiť.
Predstavil si jej nohy, ako sa okolo neho ovíjajú a stoná, kričí od rozkoše.
Jeho sebavedomie ešte narástlo.
Pristúpil k nej, pohladil jej nahý chrbát, jeho ruka postála na mieste, kde hlboký výstrih končil.
Stela sa usmiala, odpila si zo svojho drinku.
„Kráska“-oslovil ju, „nemáš chuť na trošku súkromia?“
Hoci v nej jeho bezočivosť ísť priamo na vec vyvolala pocit odporu, pomaly vstala a nechala sa odviesť von z hlučného baru.
„K Tebe ?“ - opýtala sa.
Jej priamosť ho na chvíľu zaskočila.
Nemohol ju vziať domov, kde spala jeho žena.
„Mám lepší nápad“ - povedel, vedúc ju k svojmu čiernemu, luxusnému autu.
Nastúpila a jej hlave sa rodil plán. Lebo presne vedela, kde má namierené.
Tešila sa na ďalšiu pomstu. V hlave ho počula kňučať od bolesti, prosiť o život.
Démoni v nej ožívali, spriadali dokonalé, pomalé umieranie pre chudáka s rozumom v nohaviciach.
Ako veľmi ich všetkých nenávidela.
Chuť a kovový pach krvi v nej aspoň na chvíľu upokojili vlastné poníženie.
Vo chvíľach, keď posledný krát vydýchli pocítila úľavu, že je zas o jedného hajzla menej.
A to ju robilo šťastnou. Aspoň na chvíľu mala pocit víťazstva.