Čas prítomného okamihu.
V mysli mi často rezonuje veta. Neviem či verš z básne, alebo motto z maturitného oznámenia. "Postoj chvíľa, si nádherná." Presne táto veta vystihuje našu silnú potrebu. V okamihoch šťastia, najväčšej radosti otvorte svoje srdcia. Vdýchnite ten úžasný pocit krásy a lásky. Vdýchnite ju zhlboka, do každej bunky Vášho tela. Vdýchnite tú nekonečnú emóciu šťastia. Nech sa rozvibruje vo Vašom vnútri. Nechajte ju prúdiť do Vášho srdca, do duše. Cítite to teplo. Hrejivý pocit lásky.
Postoj chvíľa. Postoj spomienka. Vdychujem každú emóciu vzácnych spomienok.
Veľa čítam. V rôznych zdrojoch som natrafila na potrebu žiť pre TU A TERAZ. Žiť treba pre dnešný deň. Ano, je dôležité neupínať sa nezdravím spôsobom na minulosť. No dovolím si nesúhlasiť, že len Tu a Teraz je podstatné. Je dobré žiť v prítomnosti, no keď sa chceme poučiť z vlastných chýb nesmieme zavrieť pomyselné dvere minulosti. Minulosť formuje naše súčasné životy. Zato, aký sme, ako sa zachováme tu a teraz závisí od našej cesty životom. Zabudnúť na minulosť je zaprieť vlastný život. My sa z minulosti musíme poučiť. Nezopakovať chyby, ktoré sme urobili. Naša minulosť vyformovala našu prítomnosť.
Postoj chvíľa, si nádherná. A práve tie nádherné chvíle nás nabijú energiou do ďalších dní. Svetlo nádeje, svetlo všadeprítomnej lásky. Svetlo, ktoré nás povedie životom. Svetlo, ktoré treba šíriť ďalej, Ľudia potrebujú nádej. Potrebujú uveriť. A práve to svetlo im dáva silu kráčať životom. Lebo našu budúcnosť formuje naša minulosť a prítomnosť.