(Ne)prebudená /druhá časť/
Koniec novembra sa hlásil k slovu tuhými mrazmi a ostrou zimou.
Všetko naokolo sa belelo čerstvou snehovou prikrývkou. Krajina sa akoby mávnutím ruky zmenil na rozprávku. Okolité kopce, ktoré lemovali mesto nádherne dopĺňali to čaro zimného obdobia.
Angie s úsmevom na tvári sledovala tú nádheru okolia.
Stála na balkóne svojho bytu. Snažila sa vdýchnuť každý kúsok tej čarovnej chvíle.
Na krajinu pomaly dopadali ďalšie a ďalšie vločky snehu. Vznášali sa v zvláštnom veselom tanci. Jedna druhú naháňajúc a potom jemne dopadli k tým ostatným.
Na mesto sadala tma, rozsvecovali sa pouličné svetlá. To celé dopĺňalo tú zázračnú chvíľu daného momentu.
Tak ako za každým, jej pohľad zablúdil dole na ulicu do tieňa pouličnej lampy.
Stál tam. Tak ako každý večer...každé ráno. Stále, keď bola Angie doma. Neúnavne sledoval jej kroky. Už vedela jeho meno. V mysli sa jej vybavila spomienka na jeho hlas. Tón a zafarbenie, keď sa jej predstavil pri šálke horúceho čaju, keď ho pozvala hore do bytu, aby sa zohrial. ARETAS....Aretas...opakovala si v mysli to zvláštne meno
Pohľadom sledujúc padajúce vločky snehu sa nechala unášať svojimi myšlienkami na Aretasa, záhadného neznámeho, ktorý ju deň čo deň sledoval ako jej tieň. Ešte stále nevedela prečo.
Sedeli v obyvačke jej bytu.
Angie pripravila čierny čaj. Jeho aróma sa vznášala okolo nich a dotvárala okamihom strávených v jeho prítomnosti zvláštne čosi. Nevedela to pomenovať. Bol to pocit nostalgie, nejasnej spomienky na niečo, čo sa nevedelo vynoriť v jej mysli.
Zostávalo obalené záhadnosťou. Niečo ako deja vu . Čo sa už stalo, alebo to bol sen. Zvláštny pocit.
"Kto si"- zopakovala svoju otázku hľadiac mu do tváre ponad šálku horúceho čaju.
Chvíľu na ňu hľadel.
Z tváre mu nevedela vyčíta nič. Žiadnu emóciu, nevidela ani náznak úsmevu. Bol to dlhý skúmavý pohľad. Chvíľu mala pocit, že na ňu pozerá ponad spomienky vekov.
Pomaly, zvučným hlasom začal rozprávať.
" Pamätáš sa, povedal som Ti, že sa dozvieš pravdu o mne. A tak trochu aj o sebe. Ale ten čas ešte nedozrel. Neviem a nemôžem Ti povedať nič viac, len to , že sa poznáme. Prežili sme spolu už veľa. Dobré aj horšie časy. Pravdu o mne sa dozvieš, keď sa Tvoja myseľ začne rozpamätávať. Vtedy budeš pripravená." - povedal, hľadiac jej do tváre.
Čakal, či sa jej vybaví v mysli aspoň náznak spomienky. Ale videl, že jej pohľad je plný otáznikov.
Nechápavý.
Vedel, že nie je čas na žiadne iné odhalenia. Šálku, ktorú držal v oboch dlaniach, položil na stolík. "Tak ja už pôjdem"-povedal, vstal zo sedačky.
Angie bola tak omámená jeho pokojným hlasom. Nechala sa unášať na jeho vlnách. A už ..... už mala pocit, že vie. Spomienka sa stratila. Blokovaná hmlistým závojom zabudnutia odplávala preč. Nevedela ju zachytiť. Darmo sa snažila.
Aretas odchádzajúc vnímal jej snahu. "Nesil to, nie je čas. Keď príde nebudeš hľadať ani sa snažiť zachytiť na silu. Bude to samovoľný prúd spomienok. Nie si pripravená. Buď trpezlivá. Všetko má svoj čas." - dopovedal a po tichu vyšiel z obývačky a potom z jej bytu, aby mohol zas celú noc stáť pod jej oknami. Strážiť ju. Ale ani to jej nemohol ešte povedať. A ani prečo.
Angie sa vrátila zo svojich spomienok. Náhle ju striasla zima. Uvedomila si, že na balkóne stojí bez kabáta, len vo svojom domácom oblečení. Nechala sa svojimi myšlienkami unášať tak veľmi, že zabudla aj na chlad. Šuchajúc dlane o seba vošla do tepla svojho bytu. Na chladnej ulici v svetle pouličnej lampy nechala stáť svojho záhadného neznámeho. Aspoň jeho meno poznala.
Atretas, vyslovila ho nahlas. A potom ešte raz vyslovila jeho meno.
Možno zachytí nejakú spomienku. No tie naďalej zostali opradené tajomstvom.
Prvá adventná nedeľa bola ešte chladnejšia ako dni pred ňou. Sneh sa bez prestania sypal na krajinu.
Angie ležala v teple postele a vychutnávala si ráno.
Dnes nemusela vstávať. Nechala sa rozmaznávať pocitom nič nerobenia. Žiadne termíny, obchodné stretnutia, nedočkavý klienti. Služobný telefón vypla ešte v piatok. Víkend je len jej. V pracovni na ňu síce čakala práca, ktorú si priniesla domov. No ako v piatok večer dala zakladače na stôl, tak tam boli aj teraz. Nemala žiadnu chuť ani len myslieť na prácu.
Znova sa slastne zahrabala pod teplú prikrývku, vychutnávajúc príjemné teplo postele. "Ešte chvíľku", povedala si a zadriemala.
Za oknami tichučko snežilo. Mesto stíchlo a celý jeho ruch sa stratil v etude zimy. Napadaný sneh tlmil všetky zvuky. Všade vládol nezvyčajný pokoj.
A pod oknami stál Aretas. Tak ako vždy počas dlhých mesiacov. Len sledoval, pozoroval. Len pár krát sa z Angie rozprávali.
Ona si zvykla, že je pri nej stále. Kedykoľvek počas dňa ho zahliadla. Už nemala strach.
Vedela, zvláštnym spôsobom cítila, že je čosi viac. No nedokázala sa cez ten závoj nevedomia preniesť. Tá hranica tam bola a nedovolila jej spomienkach nájsť konečne pravdu.
A hore , v teple izby Angie pomaly otvárala rozospaté oči. Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že zadriemala. Zopár krát sa slastne ponaťahovala. Vystrčila jednu ruku, potom druhú.
Vzdychla si, lebo sa jej nechcelo, no predsa len vstala. Jej prvé kroky tak ako každé ráno smerovali k oknu.
Nesmelo so strachom pozrela dole.
Bol tam. Aretas.... Srdce jej poskočilo. Radosť, pocit šťastia. Pokoj a bolo tam niečo nové. Čo si Angie nechcela priznať. Pri šťastnej myšlienke na neho sa jej zrazu oči naplnili slzami. "Ale čo to"- nechápala sama seba. A potom to prišlo. Ako blesk. To poznanie. Prvý krát si uvedomila, že sa zaľúbila. Do neznámeho a záhadného muža, ktorý bol pár mesiacov jej tieňom.
Zrazu mala pocit, že sa vznáša. Mimovoľne sa usmiala, pokrútila nechápavo hlavou. "Ľúbim ho"- povedala na hlas a zvuk jej vlastného hlasu ju zaskočil.
Angie v strave takmer lietania, po poznaní, že ľúbi robila veci úplne mechanicky. Upratala, navarila.
A pod jej oknami stál on.
Aretas.
Sem tam sa prešiel, pár metrov. Chvíľu prešľapoval z nohy na nohu.
Zima bola riadna. Po chvíli znova pozeral do okien bytu na treťom poschodí. Na mesto nenápadne sadal súmrak. Rozsvecovali sa svetla pouličných lámp.
Poletujúci sneh a žltá žiara svetiel vytvárali čosi čarovné.
Angie pristúpila k oknu.
Vnútro sa jej zaplavilo príjemným pocitom zvláštneho tepla.
K poznaniu, že ľúbi sa pridal pocit radosti aj z toho, čo videla.
Chvíľu stála bez pohybu a sledovala všetko za oknami bytu. Snažila sa vdýchnuť tú krásu. Nasávala do seba kúzlo okolitej krajiny.
Aretas si všimol ako stojí za oknom. Postál a pozoroval ju. Od kedy ju sledoval, jej vlasy trocha podrástli. Už neboli ultra krátke. Mala nový strih, aj svetlejší odtieň.
A musel uznať, že jej to veľmi pristalo.
Angie pocítila jeho pohľad a ten svoj nasmerovala k nemu. Aj na dialku vnímala ako sa im oči stretli. Zaklonila hlavu k ľavému plecu a pozorovala ho. Jeho postavu v dlhom kabáte, jeho dlhé čierne vlasy. V podvedomí sa usmiala. Zatúžila počuť jeho hlas.
Veľmi ho ľúbila. To vedela. Láska sa rodila a klíčila pomaličky, no aj napriek tomu bola zaskočená pocitmi, ktoré cítila.
Cítila ešte niečo.
Vedela, že je toho viacej, čo je neodhalené.
Niečo, čo bolo stále zastreté sivou hmlou.
Spomienky.
Ale aké?
Hoci sa dokola snažila zachytiť v mysli aspoň náznak, každá snaha jej vykĺzla a znova sa stratila.
Nie je čas.
Len či niekedy príde. A občas bola skeptická, zúfala a beznádejná.
Na diaľku si hľadeli do oči.
A zrazu veľmi zatúžila mať ho vedľa seba.
Takmer v tej sekunde sa bez ďalšieho rozmýšľania zvrtla a rýchlo hodiac na seba kabát a čižmy utekala dolu schodmi na ulicu. Za ním. Za mužom, ktorý ju vábil a desil zároveň.
Aretas nechápavo hľadel, keď sa objavila pri dverách bytovky. Jeho šok bol ešte väčší, keď si uvedomil, že kráča k nemu.
Postála pri ňom, bez slova ho vzala za ruku a viedla do tepla izby na treťom poschodí.
„Sadni si do izby, hneď som tam“- povedala mu.
On ešte stále prekvapený bez slova odložil kabát a čižmy a sadal si na sedačku v teplej útulnej izbe.
Angie sa po chvíli objavila vo dverách, nesúc dve šálky horúceho, voňavého čaju.
Sedeli mlčky dlhú chvíľu, On z údesu nad jej náhlym správaním, ona šokovaná sama sebou, čo práve spravila.
No bolo to oveľa silnejšie ako čokoľvek pred tým., Cítila, vedela, že to musí urobiť. Nejaká neznáma sila ju neustále ťahala k nemu.
Len stále nevedela aká. Hľadela mu do očí a vedela, kdesi hlboko vo svojom vnútri, že tie oči pozná.
Len nepoznala miesto a ani čas.
Aretas sa po chvíli nesmelo ozval:“ Ďakujem, Angie“
„Za čo?“ nepochopila náhle. Prekvapil ju jeho hlas, ktorý sa ozval nečakane. Zaskočená čakala na jeho slová. A on sa rozrozprával. Hovoril tichým pokojným hlasom. A ona počúvala a nechala sa unášať príjemným pocitom.
Jeho hlas ju unášal do čias, keď bola malé dievčatko. Pred očami sa jej ako film premietal príbeh z detstva. Spomenula si chlapca zo susedného domu, ktorý bol celý život pripútaný do invalidného kresla. Sedával smutne na terase a sledoval deti, ako sa hrajú a naháňajú.
Tak veľmi túžil po tom, aby sa s nimi mohol hrať. Sledoval deti každý deň.
Jeho smutný pohľad nedal Angie pokoj. Vždy očami zablúdila na terasu domu naproti. Videla ho tam, stále smutného.
Neskôr, keď nabrala odvahu mu nesmelo zamávala. Chlapec sa poobzeral okolo seba, mysliac si, že máva niekomu inému. No bol tam len on sám. Chvíľu pozeral nechápavo a potom gestom , či to patrilo jemu poslal Angie otázku.
Angia prikývla hlavou a on sa úplne prvý krát na ňu usmial......
A príbeh zmizol. Angie precitla do skutočnosti.
______________________________________
Neskôr podvečer Angiel sedela v pohodlnom kresle pri veľkom okne, odkiaľ mala krásny výhľad na snehom zasypanú krajinu.
Izbou sa šírila omamná vôňa zázvorového čaju.
Oči mala zatvorené.
Nechala sa unášať tónmi ľúbozvučnej hudby zo slúchadiel svojej mp3-ky. Mozartova Malá nočná hudba, ju pomaly dostávala to stavu pokoja.
Aretasova návšteva ju dnes zasiahla na veľmi citlivom mieste.
Jej myseľ sa začala rozpamätávať na spomienky, ktoré kedysi dávno vytesnila zo svojej mysle .
Boli príliš bolestivé.
Dlho trvalo, kým jej detská krehká malá duša našla pokoj.
Pozrela von oknom. Aretas tam stál. Tak ako vždy.
Dlhý kabát vymenil za teplejší, s kožušinou. Čiapku mal stiahnutú, takmer po oči. Zima bola vonku riadna. Ruky v teplých rukaviciach schovával hlboko vo vreckách svojho kabatu. No ruky mu mrzli aj napriek tomu.
Mraz štípal klesajúcou teplotou čoraz viac. A jeho čakala ďalšia noc pod jej oknami. Pohľadom zablúdil do okna. Teplé žlté svetlo lampy ho lákalo do útulnej izby, v ktorej strávil príjemné popoludnie s Angie.
Spomenul si, ako počas jeho rozprávania zrazu zvláštne strnula, oči sa jej zahľadeli kdesi do diaľky. Sledoval , ako na chvíľu zažmurkala, potom sa jej oči náhle zaplnili slzami.
Vedel, že jej myseľ začala objavovať spomienky, ktoré potrebovala znova nájsť.
Hoci mu to bolo nesmierne ľúto, musel otvoril túto dávno zavretú komnatu. Bol to dôležitý krok k jej prebudeniu.
Smutne pozrel do okna, povzdychol si.
Angie sediac v kresle odvrátila pohľad od okna, pod ktorým sa snažil Aretas čo najviac brániť zime a mrazu.
Posledné, čo zahliadla vonku bolo, ako sa začal prechádzať, sem tam poskočiac, aby sa zahrial.
Zatvorila oči a hľadala obraz, ktorý by ju potešil. Snažila sa nájsť niečo, čokoľvek.
Predstavila si lúku plnú voňavých kvetov, no obraz jej rýchlo unikol. Hľadala ďalej v pekných spomienkach. Zachytila obraz, spomienku, ako sedí na brehu rieky a pozoruje vodu. Sleduje hry vĺn, ako pomaly v márnej snahe snažia jednu druhú dobehnúť. Snažila sa zachutiť pokojný tok vody. ten, ktorý ju vždy vedel upokojiť.
No aj táto spomienka jej vykĺzla.
Hľadala márne. Pred zatvorenými očami sa jej rozostrela čiernota. A tá jej sadala na dušu, boľavú a prázdnu.
Ten pocit jej zrazu nedovolil dýchať. Desivý pocit sa zväčšoval, pohltil jej myšlienky, jej hruď a cítila nesmiernu clivotu a prázdno. Zrazu mala pocit, že jej smútok trhá telo na kusy. Do očí sa jej tlačili slzy, ktoré jej pomaly tiekli prúdom po líci, ani si to neuvedomila. Mozart bol zrazu na míle ďaleko. Lebo jej spomienky pootvorili zatvorené dvere a bolesť ju ochromila neľútostnou silou.
Videla seba, ako stojí nad otvoreným hrobom, pri ktorom bola malá truhla.
Celá biela.
Počula žalostný plač, kvílenie nešťastných rodičov. Precítila ten nesmierny pocit utrápený, žalostný.Premkla ju clivota z dávnej spomienky.
Videla seba, aká padá na kolená do čiernej zeme navŕšenej po oboch stranách akoby bezodnej diery. A potom ju pohltila temnota....
Precitla zo spomienky.
V izbe bolo ticho. Mozartova sonáta dohrala. Pocítila, ako jej teplý prúd sĺz steká po tvári a líca má celé zmáčané slzami.
Nedokázala sa chvíľu ani len pohnúť. Ochromená spomienkou zo svojho detstva. Lebo ju osvietilo poznanie a presne vedela, kto ležal v malej truhle pri otvorenom hrobe.
Už vedela, odkiaľ pozná Aretasa.
Len je to celé nedávalo zmysel. Dávna bolesť sa jej vkradla do srdca, do duše do hlavy a myšlienok.
Všade.
Ovládla ju dávno zabudnutou trpkou bolesťou.
Adventná nedeľa sa chýlila ku koncu. Na krajinu za oknami sadla dávno čierna tma. A ona tam sedela, ponorená a pokorená svojou spomienkou.
Zrazu vedela, čo mala urobiť dávno.
Vyletela zo svojho kresla ako strela.
Bez kabáta, čiapky. Len v papučiach bežala von z paneláku na druhú stranu ulice. Tam, kde v zime a mraze stál Aretas.
Bez slova ho vzala za ruky, pohladila mu dlane, schované v teplých rukaviciach a viedla ho do tepla svojho bytu.
Dnes už druhý krát.
Nechal sa viesť. Kráčal za ňou, stále držiac jej ruku. No vôbec nechápal, čo sa deje. Prečo tak vyletela za ním. Len ticho nasledoval jej kroky.
Videl v jej tvári niečo, čo tam pred tým nebolo.
Videl to v jej pohľade, očiach.
Smútok, utrpenie, veľkú bolesť. Neskôr sediac v tichu izby videl jej zmätok, keď nevedela ako začať.
Vnímal to hmatateľné ticho. V očiach sa jej perlili slzy. Videl ako sa jej chvejú kútiky úst.
Z celej sily sa snažila zadržať ten nekontrolovateľný plač, ktorý sa jej dral kdesi z hĺbky jej útrob. Snažila sa, tak veľmi sa snažila neplakať.
Zrazu jej telom otriasli mohutné vzlyky, jej plecia sa chveli pod náporom bolesti z minulosti, ktorá sa predierala cez roky potláčané city.
Aretas chvíľu sedel na druhej strane sedačky, bezmocne sa dívajúc na Angie. Nevedel, čo má urobiť. Hľadel na ňu, ako ju dusí plač a hlasné vzlyky boli čoraz intenzívnejšie.
Spojil dlane, akoby sa modlil, privrel oči, prudko dýchal snažil sa nájsť odpoveď." Čo má sakra robiť."- kládol si dokola otázku.
Keď už nedokázal len tak počúvať, keď cítil, ako mu v krku rastie mohutná guča, ktorá ho dusí, pomaly vstal. Urobil zopár krokov k nej. Sklonil sa jemne ju hladkal. Po vlasoch, hladil jej chvejúce sa plecia.
Angie vôbec nevnímala jeho pohladenie.
Sadol si k nej na sedačku. Objal ju, jemne k sebe privinul a hojdavým pohybom sa ju snažil upokojiť.
Ona zdvihla hlavu, chvíľu mu hľadela do očí, potom sklonila hlavu na jeho plecia a nechala sa hladiť a kolísať.
Prešla dlhá doba. Za oknami bola už hustá tma. V neďalekom okne v bytovke naproti neúnavne blikali vianočné svetielka.
Angia bola stále schúlená v objatí Aretasa.
Už sa ako tak upokojila. Aretas si vydýchol úľavou.
Už aspoň neplakala. Jej plač ho bolel. Cítil sa bezmocný. Nevedel , čo robiť.
Po veľmi dlhej chvíli zdvihla k nemu pohľad, usmiala sa. "Nie si hladný?"- opýtala sa nečakane.
Prekvapene sa na ňu pozrel.
Ticho, akoby ani nepočul jej otázku. Pootočil hlavu k ľavému plecu a snažil sa vsať do svojej mysle každulinkú črtu jej tváre.
Angie sa pousmiala nad jeho zdanlivo nechápavým pohľadom a zopakovala otázku.
Zvuk jej hlasu ho vrátil do reality. "Ale áno"- odpovedal a nasledoval ju do kuchyne.
Všetko sa jej zdalo tak dôverne známe.
Jeho pohyby rúk, gesta , ktorými sa snažil aj o neverbálnu komunikáciu. To všetko bol on. Tak ako si ho pamätala. A hoci bol kedysi dávno, v jej detstve pripútaný na invalidný vozík, vedela isto, že je to on.
Nielen gestá, ale aj farba oči, pohľad. V mysli sa jej vynáral spôsob komunikácie jej priateľa z detstva. No nesedelo jej to meno. Vedela na isto, že sa nevolal Aretas.
Nedokázal vyriešiť a logicky vysvetliť prečo nie je na vozíku, prečo má iné meno a kde sa vlastne vzal, keď vedela, že zomrel.
Priamo pred jej očami.
Videla ho vydýchnuť naposledy.
No na teraz sa snažila nevybaviť si tú spomienku. Nechala ju zatiaľ zavretú v bezpečí v zamknutom zákutí svojej mysle.
Ale vedela, že musí vyriešiť túto záhadu.
Nie teraz. Ešte nie.
Pousmiala sa pri pohľade na neho.
Pristúpila k nemu, pohladila ho po líci.
Pod rukami jej zašuchotalo príjemné strnisko jeho neoholenej tváre. Takto sa jej páčil. S tým ležérnym štýlom, mestského chalana. Pozrel jej do očí a tiež sa usmial.
Akoby bolesť, ktorou prešli nebola. Teraz bola táto chvíľa, táto sekunda, minúta. A tá patrilo šťastnému okamihu. Šťastnej chvíli.
Angie na isto vedela, že ju čaká ešte dlhá cesta.
Veľa sĺz.
Spomienky, ktoré roky potláčala. Ale dnes nie....dnes už nie. Dnes už nechcela spomínať. Spomienky boleli. Na dnes mala pocit, že spomienok bolo dosť.
Možno zajtra. Usmiala sa, vychutnávala si pokoj a kľud, ktorý cítíla, keď bol pri nej Aretas.
Aj zajtra deň.
____________________________________________
Čas plynul svojim neúprosným tempom.
Adventné týždne preleteli ako voda.
Vianoce Angie doslova pretrpela zatvorená v teple svojho bytu. Na celé to šialenstvo sa prizerala s úžasom.
Tak ako po iné roky, nechápala ten chaos, ktorý vypukol všade okolo nej pár dní pred štedrým dňom.
V myšlienkach jej neustále blúdili spomienky na detstvo.
Na malého chlapca na invalidnom vozíku, ktorý ožil, keď sa spoznali a celé dni sa hrali. Stali sa nerozlučnými priateľmi.
Angie sa bez neho takmer nikam nepohla.
Spomínala na to, ako sa spolu učili hrať.
Angie, večne neposedná a rozbehaná, plná energie sa snažila prispôsobiť tempu malého chlapca, ktorého pohyb bol obmedzený.
Prispôsobili si rôzne hry. No najčastejšie len tak sedeli a plánovali spoločnú budúcnosť.
Snívali o živote.
Spoločnom.
Prežívali svoju malú nevinnú detskú prvú lásku.
Prvú lásku v ich živote a verili, že bude aj posledná.
Angie sa opäť zahmlili oči slzami.
Spomienky v nej ožívali.
Spomienky, ktoré chcela navždy zabudnúť. Celé roky ich dusila v sebe aj v tom najmenšom zárodku.
Lebo boleli.
Aj po dlhých rokoch. Ako v nej ožívali, prebúdzali sa tie temné zákutia jej mysle.
Pandorina skrinka sa otvárala. A ako mrazivá temnota z nej vystupovalo to, čo malo byť na veky uväznené.
Angie privrela viečka, po tvári jej stekali teplé slané slzy. Cítila ich chuť v kútikoch úst. Akokoľvek sa snažila zastaviť ten prúd myšlienok a sĺz, už sa to nedalo.
Minulosť ožívala.
V desivom , krutom a bolestivom prebudení zo spánku vekov.
V zrýchlenom filme sa miešala minulosť a súčasnosť.
Tvár malého chlapca na invalidnom vozíku striedala tvár Aretasa.
Teraz už na isto vedela, to, čo sa zdalo byť neskutočné.
Aretas a jej kamarát z detstva boli jedna osoba.
Angie musela prísť na to, ako je to celé možné.
Len nevedela ako.
Prúdy myšlienok okupovali jej myseľ.
Aretas, ten tichý spoločník stál pod jej oknami.
Stále.
Tak ako pred týždňom, pred mesiacom, pred dvomi. Ako dlho ju vlastne neúnavne sleduje?
Od začiatku jesene.
Angie, sediac v kresle pod oknom vstala. Urobila pár krokov k oknu.
Áno, bol tam. Tak ako vždy.
Schovaný vo svojom teplom kabáte, s golierom takmer až po oči. Zakrýval si tvár pred chladom a mrazom.
Sledoval jej okná.
A hoci bol dosť ďaleko, Angie si bola takmer istá, že sa pousmial, keď ju uvidel za oknami.
Ako ho tak sledovala, vedela, že to celé sledovanie musí skončiť. V hlave sa jej rodil plán, ako to urobiť.
Vedela, cítila, že ho ľúbi.
Rovnako, ako vedela, že Aretas je kľúčom k mnohým tajomstvám.
A to, že už vie, že je jej dávnym kamarátom z detstva, bol len začiatok.
Lebo Aretas toho skrýval oveľa viac. Ale to Angie ani netušila.
Tak ako po iné dni zbehla dolu schodmi a pozvala ho na šálku teplého čaju.
A tak, ako po iné dne, aj dnes sedeli mlčky. Bolo počuť len tiché dýchanie, sŕkanie horúceho čaju a sem tam hlboký povzdych zamyslenej Angie.
Plán, ktorý sa rodil v jej myšlienkach bol jednoduchý len na oko.
V mysli sa jej vynárali stále ďalšie a ďalšie spomienky.
„Ako je sakra možné, že si zomrel a zrazu si tu“ - vyletelo z nej odrazu, tak náhle, že sa sama prekvapila zvukom svojho hlasu.
Aretas sa na ňu zahľadel. A potom veľmi dlho premýšľal, nespustiac z nej svoj pohľad. Ticho sa dalo takmer krájať.
Po chvíli, ktorá sa Angie zdala ako večnosť prehovoril svojim hlbokým hlasom.
„Ešte nie......nie je čas Angie. Nedozrel čas a mnoho vecí ešte nevieš. Nepochopila by si."
„Kedy, kedyyyyy bude ten čas“- zareagovala Angie.
„Nepochopila by si“- zopakoval Aretas a pokračoval „ buď trpezlivá. Neboj sa, ten čas sa blíži. Všetko pochopíš, veľa sa naučíš. Ale ešte nie.“
Vstal, prešiel pomalým krokom z kresla, kde sedel k nej. Sklonil sa, jemne ju pobozkal na obe líca a odišiel.
Pri bozku privrela oči a nechala ich zavreté, možno čakajúc.....na..... čo????
Ďalšie bozky????
Oči otvorila až vtedy, keď počula buchnúť vchodové dvere. Až vtedy si uvedomila, že Atretas odišiel.
Aby opäť stál pod jej oknami.
_________________________________________
Ako je možné, že si zomrel a zrazu si tu“, opakovali sa v hlave Angie tieto slova dokola.
Celú noc.
Ani na chvíľu sa jej nepodarilo zaspať.
Nevedela dať do kopy súvis všetkého, čo sa okolo nej dialo.
Bola praktický človek.
Ateistka, ktorá verila len tomu, čo videla na vlastné oči. Svet vnímala taký aký bol.
Bez zázrakov, viery v boha.
Bez bosoráckych a vešteckých , ako to ona volala bláznovstiev.
A zrazu sa okolo nej diali nepochopiteľné veci.
Nič nedávalo zmysel. Ako je možné, že si zomrel a zrazu si tu..... .....opakovala si zas a znova.
Ako je to možné????
„Nedozrel čas“, povedal jej Aretas.
Čas na čo?
Celý večer sa cítila tak zvláštne. Inak. Akoby sa niečo v nej menilo.
V hrudi cítila zvláštne teplo. Vnímala niečo, čo si nedokázala vysvetliť.
To teplo ju napĺňalo pokojom. Bolo ako pohladenie, alebo objatie láskavého človeka.
Lovila v pamäti. Len veľmi vzdialene, hmlisto sa jej zdalo, že to teplo v hrudi pozná. Ten pokoj, ktorý bol zrazu všade okolo nej.
Neverila vlastným myšlienkam. Ona , človek, ktorý sa smial z kolegyne, ktorá mala v práci prezývku bosorka, rozmýšľa o veciach, ktoré jej boli pred pár týždňami smiešne.
Zo slúchadiel jej prehrávača hrala jej obľúbená kapela.
Zamyslená sa ponárala do tónov hudby. Nechala sa unášať, oči privreté.
Teplo v hrudi sa zrazu stratilo. A ju ovládol zas ten ťaživý pocit smútku minulosti.
Ako ostrie noža ju bodla spomienka na otvorený hrob, malú truhlu, ktorú pomaly spúšťali do čiernej desivej jamy.
Hudba sa stratila, lebo spomienky mali zrazu aj zvuky. Hlasný plač, takmer kvilenie, ktoré sa jej zarezávalo do uší a bolelo tak ako nikdy nič pred tým.
Zas bola tým malým dievčatkom, ktoré stratilo najlepšieho kamaráta.
Cítila výčitku.
Bola presvedčená, že to ona môže za jeho smrť.
V jej detskej hlave bol chaos.
Angie prežívala spomienku neuveriteľne živo. Vnímala svoje pocity, akoby bola to malé dievčatko.
Album v jej prehravači dohral a slúchadlá boli ticho. No ona si to neuvedomila.
Bola príliš ďaleko od reality.
Spomienka ju preniesla ďaleko.Do chvíle, ktorú si želala navždy vymazať z pamäti.
Deň začal ako každý iný.
Veď boli prázdniny. Angie vymyslela na dnes výlet. Pre seba a jej najlepšieho kamaráta na invalidnom vozíku.
Už nebolo prekážkou, že jeho nohy nahradili kolesá, ktoré poháňal svojimi obratnými rukami.
A keď už nestíhal za Angie, ona vždy postála, aby ho počkala a chvíľu tlačila invalidný vozík.
Boli skrátka zohratá dvojica.
Neďaleký les bol ich vďačným útočiskom. Tak to bolo aj v osudný deň.
Ich plán bol kopec nad mestom.
No obaja zabudli na vlastnú bezpečnosť. Hravo a bláznivo sa pretekali, kto bude prvý...v prvej zákrute....a potom ďalšej.....a ďalšej....až... nebola žiadna zákruta.
Len prázdno.
Desivé prázdno........ a potom ticho.
Na chvíľu, keď zanikol detský krik stíchol celý les.
Na sekundu, minútu zamrel štebot vtákov, šelest listov na stromoch.
Bolo len desivé ticho, ktoré prerušil výkrik Angie.
Výkrik ktorého ozvena sa ešte chvíľu niesla lesom.
NIEEEEEEEEEEEEE........................
Angie sa prebrala zo spomienky na svoj vlastný hlasný výkrik .
NIEEEEEEEEE, sa nieslo ulicou, cez pootvorené okno bytu, kde Angie bývala.
Ten výkrik počul aj Aretas.
A každý, kto ho počul cítil mrazenie a strach.
___________________________________________
Dlhá a studená zima pomaly končila.
Holé konáre stromov pučali novým životom. Rána sa budili do nového dňa veselým štebotom.
Prvé jarné kvety tešili farebnosťou zimou otupené zmysly.
Angie pomalým krokom kráčala k parku. S radosťou a pocitom eufórie vdychovala sviežu vôňu jari.
Vzduch bol čoraz príjemnejší. Teplejší.
Každý nový nádych ju napĺňal úžasným pocitom šťastia. Jej život sa menil. Cítila a vnímala tú zmenu.
Bolo to niečo, čo nevedela zatiaľ definovať. Nové vnímanie , čo sa v nej prebúdzalo a menilo jej pohľad na čierno-biely svet.
Videla a vnímala inak. Svoj život, všetko to, čo sa jej stalo.
Cítila zmier, pokoj a nové poznanie svojej podstaty.
Niekde vo svojom vnútri sa prebúdzala jej neprebudená duša.
A všetko to začalo úplne zvláštne v jeden jesenný deň, keď prvý krát spozorovala neznáme kroky, ktoré ju prenasledovali.
Z tajomného neznámeho sa stal najlepší priateľ. A ešte čosi viac.
No to starostlivo ukrývala.
Lebo ju to zaskočilo nepripravenú.
Zatiaľ si to zakázala. Sama pred sebou aj pred svetom.
Hoci ju neraz emócie a potláčané city ničili, nedokázala priznať, že ľúbi.
Aretas, bol ten tajomný.....
Ten, ktorý ju vedel utíšiť, keď nedokázala zastaviť plač.
Ten, ktorý bol jej láskou a spomienkou zároveň, jej učiteľom pri hľadaní seba.
Angie sa sadla na lavičku v parku. Privrela oči a počúvala prírodu. Bol to, akoby jej ktosi vlieval do duše elixír života.
Budil jej vnútro, ktoré veky spalo.
Veľa toho sa stalo.
Ešte nie je čas, boli slová Aretasa niekedy po vianociach.
No ten čas dozrieval.
Niekedy príjemne, inokedy bolestivými spomienkami.
Čoraz častejšie mala zvláštne sny. Videla veci, ktoré najprv nechápala , no postupne dávali zmysel.
V tých snoch videla seba.
V inom tele, inom živote.
Zvláštne bolo, že vedela, že je to ona.
Prežívala svoje minulé životy a učila sa na chybách svojej duše.
Najradšej mala ten, v ktorom sa prechádzala záhradou plnou kvetou.
Hýrili nadpozemskými farbami. A tá vôňa?
Vdychovala ju naplno, hlbokým nádychom a snažila sa precítiť každý odtieň vône.
Počula hudbu. Krásnu, čistú. Rada sa nechala unášať jej tónmi.
To všetko, kvety, vôňa, ich farby aj hudba v nej zanechávalo trvalý pocit radosti a nekonečného šťastia.
0tváralo srdce, objímalo láskou a pokojom.
Tak veľmi sa Angie zmenila.
Jej veky neprebudená duša precitala.
Aretas tichými krokmi prišiel k nej, sadol si na lavičku po jej boku mlčky ju sledoval.
Lebo vedel.
Vedel všetko.
No ešte stále mlčal.
Ešte nebol čas.
No ten už bol veľmi blízko.
Veľmi....
Opojný pocit radosti, šťastia. A niečoho, čo nevedela zaradiť.
Hrejivé teplo, ktoré napĺňalo jej vnútro pokojom??!
Niečo nepoznané.
Nové.
Topila sa. Vychutnávala. Vnímala tú neznámu energiu dobra.
Aretas mal pravdu, Angie sa pomaly prebúdzala.
Jej duša si spomínala.
Čoraz častejšie si uvedomovala zvláštne veci okolo seba.
Často sa jej zdalo, že počuje hlasy.
Niečo ako zvláštny šepot. No akonáhle sa snažila započuť význam slov , hlasy zmizli.
Záhadným spôsobom vedela, že to všetko nie je výplod jej mozgu.
Bolo to reálne.
Vedela, že sa jej čosi a ktosi snaží povedať. No unikala jej podstata slov.
A aj keď čosi začula v zápätí zabudla. Jednoducho sa stratili.
Hoci sa prebúdzala, ešte nebol ten správny čas.
Aretas bol tichým pozorovateľom. Presne vedel, čo sa okolo Angie deje.
No ešte stále nemohol povedať nič.
Nesmel zasahovať do sledu udalostí. Ona, Angiel musela mnoho objaviť sama. Musela nájsť pravdu.
Stál na ulici a pozoroval okno, za ktorým Angie chodila po izbe. Sem a tam...a stále znova. Jasne videl v svetle lampy jej siluetu.
Občas postála. Zamyslená zostala chvíľu ticho stáť a potom pokračovala v nekonečnej chôdzi sem a tam.
Po dlhej chvíli pristúpila k oknu. Nenápadne zisťovala, či je tam Aretas.
Bol.
Tak ako vždy. Už pár mesiacov.
A on už vedel, že príde za ním, mlčky ho zavedie do svojho bytu.
Uvarí voňavý bylinkový čaj.
Mlčky ho budu sŕkať ešte horúci.
Tak ako vždy.
No dnes nie.
Aretas vedel, že to bude inak.
Vycítil jej náladu, zacítil akýsi podvedomí strach z neznámeho.
Potom už naisto vedel, že dnes nesmie odísť.
Dnes ju bude strážiť oveľa viac ako inokedy.
Nepohne sa z jej blízkosti .
Prázdne čajové šálky civeli odložené na stole.
Izbou sa niesla príjemná hudba z prehrávača. Angie hľadela na Aretasa a bola čoraz viac prekvapená.
Inokedy dopil čaj, mlčky vstal a odišiel. No dnes zostal.
To on dnes zapol prehrávač. Mlčky si sadol k Angie.
Ruky mal dlaňami spojené, prsty prepletené v modlitbe.
Jeho mlčanie a dojem , akým pôsobil boli tak hĺbavé.
Angie nemala odvahu povedať čo mi len slovo.
Mlčky sedela, oči sa jej chvíľami zatvárali. Cítila , ako na ňu pomaličky sadá spánok.
Malátna ťažoba ju odnášala ďaleko od reality.
Oči sa jej po chvíli zatvorili a ona spala.
Presne to Aretas potreboval.
Bola viac v bezpečí takto. Lebo dnes v noci chcelo zlo zaútočiť
na dušu, ktorá sa práve prebúdzala.
Angie bola duša vzácna, veľmi stará, jej úloha dôležitá.
Práve preto Aretas, jej strážny anjel mohol a musel byť pri nej. V ľudskej podobe.
Strážil ju dňom i nocou.
Dnes jeho anjelsky jemný zmysel vycítil útok.
Zlo nikdy nespalo, bolo v strehu, na chvíľu sa stiahlo. Aby pomýlilo a zmiatlo.
Dnešný deň bol veľmi dôležitý
Dobro a zlo, svetlo a tma. Odveký boj o to najdôležitejšie.
Dnes sa misky váh musia preklopiť na stranu svetla.
/Vaša Reni/
KONIEC