(Ne)prebudená
Prebúdzanie.
Tmou sa ozývalo hlasné klopanie jej opätkov. Obzrela sa a ešte viac pridala do kroku. Snažila sa počúvať ozvenu krokov toho, kto ju prenasledoval večer čo večer už pár týždňov. No nepočula nič, lebo jej klopanie bolo hlasnejšie. Zanadávala si, v duchu si sľúbila, že zajtra si obuje oveľa tichšie topánky.
Od domu ju delil už len kúsok. Večerné mesto bolo tiché, obloha plná hviezd. Mesiac sa pomaly blížil do svojej plnej fázy a jasne svietil. Znova sa obzrela. Neznámy kráčal za ňou. Dosť blízko na to, aby mala podvedomí strach, no zároveň ďaleko ,aby mu videla do tváre. Golier na dlhom kabáte mal vyhrnutý vysoko, na hlave bez čiapky mu vietor strapatil dlhé tmavé vlasy. Na nohách mal obuté tmavohnedé kozačky. Kráčal potichu, svoje tempo menil podľa rýchlosti jej krokov. Vedel, že čoskoro bude doma. Ešte jeden blok, potom doľava a ona rýchlo zmizne za presklenými dverami modernej bytovky. Chladný vietor rozvíril opadané suché listy zo stromov pri ceste a ohýbal holé konáre stromov. Ruky schoval ešte hlbšie do vrecka kabáta, pripravujúc sa na dlhú noc pod jej oknami.
Posledný kúsok cesty Angie prebehla. Tešila sa na moment, keď sa za ňou zatvoria dvere bytovky a ona bude v bezpečí. Vybrala kľúče, nervózne otvárala dvere. Triasli sa jej ruky, zopár krát jej spadli. Obzrela sa, no neznámy zostal stáť a sledoval ju. Krv jej tuhla v žilách od strachu, napätia a paniky.
Konečne jej aspoň trochu odľahlo, keď sa za ňou zatvorili dvere, Vybehla hore na tretie poschodie, berúc schody po dvoch. vydýchla si až doma. Oprela sa o stenu a zošuchla sa na dlážku prudko dýchala. V kabáte a v topánkach tam sedela a snažila sa ukľudniť svoje cválajúce nervy. Nádych.....výdych....pomaly a znova. Nádych....výdych... Srdce sa dostávalo do pravidelného tlkotu, nervy sa ukľudňovali
Nevedela, ako dlho len sedela, hladiac neprítomným pohľadom pred seba. Možno prešlo len zopár minút, možno hodina. Netušila. Vnímala len, že dych má v poriadku a srdce bije pravidelne.
Vstala, odložila kabát a topánky. Ešte stále akoby s neprítomným pohľadom chodila po byte a v každej miestnosti rozsvietila svetlo. Vošla do veľkej haly. Opatrne odhrnula záclonu a pozrela sa dole na ulicu. V tieni veľkého stromu tam stále stál neznámy muž. Pred chladným, vlhkým jesenným počasím sa chránil schovaný v závetrí. Jeho pohľad smeroval hore, do okna, kde stála Angie. Ruky, schované hlboko vo vreckách kabáta si kde tu vybral a snažil sa zohriať ich teplým dychom. No chlad mu zaliezal pod nechty, vietor rozvieval dlhá kabát. Prešľapoval z nohy na nohu, stále sa hýbal no pred chladom nebolo úniku.
Angie pozerala na neho a zrazu jej ho prišlo ľúto. Sledoval ju už niekoľko týždňov. No nikdy jej neublížil. Ako tak pozerala na neho dole na ulici, pocítila zvláštny pokoj. Niečo ju volalo, doslova vábilo dolu na k nemu.
Zrazu nechápala samu seba. V chvate si znova obliekla kabát a bežala dolu schodmi za ním. Hoci nevedela čo presne robí a prečo nohy ju samé niesli k neznámemu, nezastavila sa, nebála sa. Sama nechápala prečo. To volanie bolo silnejšie ako jej strach. Vybehla na ulicu, svoje kroky smerovala priamo k nemu. Nebol prekvapený, nesnažil sa schovať ani odísť. Len tam stál a čakal. Akoby ju on volal, lákal von. Postála pred ním, zdvihla hlavu a pozerala do tváre. Jeho očí boli jasné modré, čisté ako horský potok. Vyžaroval z nich nesmierny pokoj.
"Kto si?"- opýtala sa ho Angie.
"Ty to nevieš?"- odpovedal na otázku otázkou. A svojimi bezodnými očami jej pozeral do očí.
Nevedela. Snažila sa rozpamätať, no nedokázala si spomenúť. Vedela len to, že ho pozná. A mala pocit, že veky.
"Nevieš, však"- konštatoval, keď nedostal žiadnu odpoveď. Neprítomne pokývala hlavou na znak súhlasu a nedokázala od jeho tváre odtrhnúť oči.
"Nemôžem Ti to ešte povedať"- pokračoval. "Nedozrel čas, aby si to vedela, ale už to nie je ďaleko a všetko sa dozvieš," Angie mu bez slov stále pozerala do tváre. Minútu, dve.....päť....Potom sa zvrtla, bez slova kráčala od neho, odomkla si vchodové dvere a s pocitom pokoja vošla do svojho byt.
Nasledujúce dni myslela Angie na tajomného neznámeho stále. Rozmýšľala, v mysli si kládla tisíce otázok.
"Kto to je?"
Zostávala bez odpovede. Vedela len to, že ho pozná. Veľmi dôverne a dobre. Akoby bol niečím jej samej. Jej súčasťou. Snažila si spomenúť na detaily jeho tváre. Jeho modré hlboké oči ju prenasledovali . Po prebdených nociach , keď unavená zaspávala až nad ránom bola vyčerpaná. Tmavé kruhy pod očami prezrádzali, že niečo nie je celkom v poriadku.
A on neúnavne deň čo deň bol jej tieňom. Sledoval každý jej krok. Bol všade tam, kde ona.
Angie držala , od neho odstup. Každé ráno verila, že už ho neuvidí. .Zároveň ju nahlodával strach, že nebude stáť pod jej oknami. Jedna jej časť ho chcela vidieť, vnímať a cítiť jeho pokoj a tá druhá sa desila toho tajomna, ktoré sa šírilo všade okolo neho. No on tam bol stále. Tak, ako vždy počas posledných pár týždňoch.
A tak ako každý večer ju aj dnes sprevádzal domov. Stále niekoľko metrov za ňou kráčal k jej domovu. Zima a vietor zaliezali až do kostí. Hustý jesenný dážď do nitky premočil jeho dlhý kabát. Mokré tmavé vlasy sa mu lepili na hlavu a tvár. Kráčal a zdalo sa, akoby ani nevnímal svet okolo seba. Videl len ju. Jej vysoká štíhla postava kráčala pred ním. Krátke, na čierno zafarbené vlasy mala schované pod kapucňou nepremokavej bundy. Po niekoľkých týždňoch sledovania vedel, že nikdy nemá dáždnik. Pred dažďom sa chránila stále len kapucňou. Na dlhých nohách mala dnes vysoké čižmy na šnurovanie, ktoré ešte viac predĺžili jej nohy. Usúdil, že je pekná. A hlavne zaujímavá. Už vedel, že keď je nervózna, ukazovákom pravej ruky si pošúcha nos. A vedel aj to, že sa červená, keď je v pomykove. To mal na nej rád. Bola pre neho ako otvorená kniha, vedel čítať jej nálady.
Angie kráčala ďalej po ulici a ani netušila, ako ju záhadný neznámy pozná. Prišla k bytovke, s kabelky vybrala kľúče, otvorila. vchádzajúc na chvíľu postála, zamyslela sa. Otočila hlavu k neznámemu a zrazu pri pohľade na neho jej prišlo ľúto, že premočený bude stáť až do rána vonku na daždi. Urobila pár krokov k nemu. Nesmelo mu pozrela do tváre. Do očí, ktoré ju lákali a desili zároveň. Znova cítila jeho pokoj. To niečo, čo nevedela pomenovať.
Nesmelo sa mu prihovorila -"Poďte hore, urobím Vám aspoň teplý čaj" Prekvapene na ňu pozrel, ani si neuvedomil , že použila vykanie. Hoci bola nesmelá, v jej hlase cítil rozhodnosť. Na chvíľu sa zamyslene na ňu pozrel. V tichom geste mykol plecom a potom povedal -"A prečo nie, rád sa trochu zahrejem" Kráčal za ňou ticho, bez slov, ulicou sa ozývalo len hlasné klopanie jej opätkov.
Pokračovanie za pár dní a možno ešte dnes.....
Reni