Anastázia.
Zavrela dvere svojej izby. Oprela sa o ne, pomaly sa zosunula na zem. Jej usedavý plač zaplnil prázdny opustený priestor.
Prázdny, ako jej srdce. Necítila nič. Len prázdnotu, ktorá ju vtiahla do náručia samoty. Prstami sa zaryla do svojich vlasov, slzy jej tiekli tvárou. Bolesť, ktorú cítila na chvíľu ochromela. Ale len na chvíľu.
Lebo potom udrela ešte silnejšie. Intenzívna, bodavá, neúprosná. Cez slzy sa obzerala po izbe. Jej pohľad sa zastavil pri ráme s ich spoločnou fotkou. Obaja sa na nej bláznivo smiali, za nimi modrá hladina jazera, skalnaté kopce hôr, ktoré tak obaja milovali. Svieža zeleň stromov, ktorých listy mali zlatavý nádych zapadajúceho slnka.
To všetko boli už len nemé spomienky.
Hnev v nej zbĺkol, vstala utierajúc si slzy.
Vtrhla fotku z rámu, v amoku ju roztrhala na drobné kúsočky. Chytila rám a hodila ho cez celú izbu o bielu stenu.
Sklo zarinčalo, roztrieštené na drobné malé kúsky. Leskli sa na dlážke ako drobné diamanty. Nemom hľadela na ten tichý cintorín spomienok.
Nevedela, čo bolí viac. Samota, pocit, že už nebude nikdy pri nej, alebo jeho zrada. V mysli sa jej vybavila spomienka z popoludnia. On, držiac za ruku neznámu ženu. Nežne sa k nej sklonil, niečo jej pošepol a obaja sa usmiali. Ona na neho šibalsky žmurkla, objal ju okolo pliec, majetnícky pobozkal.
Stála na druhej strane chodníka, hľadela na nich a nič jej nedávalo zmysel.
A potom sa im stretli pohľady. Sklonil hlavu, pristúpil k nej. Nepovedal viac ako pár slov.
Slov, ktoré sa jej vryli najprv do hlavy, potom do srdca a zahalila ju bezmocná čierňava.
"Prepáč, nechcel som, aby si sa to takto dozvedela."
"Povedz mi, prečo", spýtala sa. On len mykol plecom a nepovedal už nič. Pozrel je do zmätených očí a odišiel.
Stála tam dlho. Neschopná slova, myšlienky, pohybu. Ohrdnutá, sklamaná, ponížená.
Bez vysvetlenia. Len tak. Proste sa to stalo. A jej sa zrútil bezpečný svet.
Nevedela, vôbec netušila, čo bude ďalej. Ako ráno vstane, ako prežije ďalší deň. Do ticha izby sa ozvalo zvonenie telefónu. Na displeji sa ukázala jeho tvár. Rozrušene zdvihla telefón.
"Po veci si prídem zajtra", oznámil jednoducho, bez emócie, bezcitne. Telefón zmĺkol a jej hlave sa opakovala ozvena jeho slov.
Slzy jej tiekli po tvári. Pochopila. To je koniec. Posledná bodka príbehu bez šťastného konca.Pred chvíľou mala nádej. Maličkú, živenú láskou,ktorú k nemu ešte stále cítila.
Jeho slová všetko zabili, zničili. navždy.