Vymyslený príbeh.(Podobnosť čisto náhodná)
Hlboko ponorená vo svojich myšlienkach kráčala lesom. Kráčala a neuvažovala kam. Hlavou jej blúdili rôzne spomienky. Staršie aj novšie. Tie staršie boli s nádychom šťastia, no v okamihu tu staršiu spomienky vystriedala novšia. Spomenula si na prvé stretnutie. Nenápadné, nič nenaznačujúce, že vzniká niečo nové. Veľké a bolestivé zároveň.
Kráčala cez husté krovie. Konáre ju neľútostne šľahali po tvári, po ramenách. Bola doškriabaná, v ranách sa jej perlili kvapôčky jasne červenej krvi. Nevnímala a necítila fyzickú bolesť. Kráčala ďalej, po tvári jej stekali slzy, ktoré sa vôbec nesnažila utrieť. Tá bolesť v jej vnútri bola neznesiteľná.
Spomienky sa mihali. Jedna za druhou. Na jeho usmiatu tvár, ktorá sa v sekunde dokázala zmeniť na tvár netvora, skrivenú nenávisťou. Úškn, maska, ktorú mal na tvári keď jej ubližoval.
A ona sa bála. Tak veľmi sa bála .Spomínala, ako prebdela veľa nocí zo strachu, že ju zabije,. Spomenula si na nôž pod krkom a ten neskutočný strach, ktorý vtedy cítila. Nikdy jej neublížil fyzicky. Vedel, že na to nemá. Lebo ona mu každý úder vrátila. Postupom času si našiel spôsob, ako ju pokoriť. Týral ju psychicky a jeho vynaliezavosť nemala hraníc. A najhoršie bolo, že si vedel nájsť stále nové a nové zákernosti. Nedokázala sa nikdy pripraviť na jeho útok. To sa nedalo. Jeho usmiata, uvoľnená tvár sa v sekunde zmenila na tvár netvora. Stačilo, aby sa mu nepáčil hoci len tón jej hlasu, alebo veta, slovo, ktoré povedala. Žila v neustálom strehu, dávala pozor na každé slovo, gesto. Jedine v práci vedela byť sama sebou. Ale len do chvíle, kým nezistila, že ju nenápadne chodí sledovať za okná kancelárie.
Najhoršie bolo, keď videla, ako hľadí na svoj nôž, vždy položený tak, aby jej naháňala strach. Toho sa bála najviac. Držal je nôž pod krkom a rozprával, ako veľmi nerád by jej ublížil. , Ale bude musieť. A pomaličky pritláčal čepeľ na jej pokožku. Ale nikdy nie dosť na to, aby ju zranil. Na to si dával veľký pozor.
V očiach mal výraz šialenca, a ona nedokázala násť spôsob, ako ho upokojiť. Skúšala neukázať strach, skúšala prosiť, plakať. No nepohlo nič. Vždy si vedel nesmierne vychutnať svoju moc hladiac jej do vystrašenej tváre. Nevedela nad ním zvíťaziť. Nebolo cesty von z toho pekla.
Kráčala ďalej lesom. Porast bol chvíľami čoraz hustejší. Hoci bol hurúci letný deň, cez husté koruny stromov sotva preniklo svetlo. Len kde-tu cez redšie konáre sa ukázali roztrúsené lúče slnka.
No ona nevnímala nič z toho. Nepočula ani veselý štebot, či zahúkanie kdesi v diaľke.
Nepočula, nevnímala, necítila svoje okolie. Cítila len zranenú dušu, poníženú a pokorenú. Udupanú jeho egom. Zamyslená kráčala ďalej. Nevedela koľko prešla, hnala ju potreba ujsť z toho pekla v ktorom prežívala roky. Navždy sa stratiť. Už nikdy viac necítiť to poníženie.
To alkohol ho zmenil na démona. Všetko sa dokola opakovalo zas a znova.
A ona už nevládala. Ušla bez dokladov, oblečenia. Len tak. Utekala a nevedela kam. Pred jeho nepríčetným pohľadom a nenávisťou.
Les bol zrazu redší. V diaľke sa v svetle slnečných lúčov topila čistinka. No ona stále nevidela, nevnímala. Precitla až v okamihu, keď sa jej pohľad stratil v hlbokej , bezodnej priepasti. Stála na jej kraji, hľadela dolu. Potom zdvihla pohľad na okolité lesy, na modrú oblohu.
Stačilo urobiť krok, Jeden jediný krok. A už nikdy by necítila tú bezmocnosť, poníženie, strach. Len jeden krok. No nemal naň. Ani nie odvahu. Mala veľkú úctu k životu. Verila, že sa všetko môže zmeniť. A možno ten krok do priepasti nezmení nič a ona sa bude dokola točiť v zamotanom kruhu času. Jej úcta k životu bola silnejšia ako strach zo zúrivého úbožiaka.
Ona chcela žiť. Teraz to už vedela. Niekde veľmi ďaleko, kde začne nový život.
Sadla si na skalu.. Povievajúci vietor jej vysušil slzy na tvári. So silou do života sa pousmiala nad novou vidinou šťastného života.
Vedela, že to dokáže. Bola silná. Oveľa silnejšia než si o nej ktokoľvek myslel.
PS- Príbeh je vymyslený, akákoľvek podobnosť je čisto náhodná.
S pozdravom Vaša Reni