Skutočná tvár. III.pokračovanie
Prebúdzala sa pomaly, chvíľu jej trvalo než začala vnímať realitu okolo seba. V jednej úplne malej chvíli sa v nej ozvala ľútosť a výčitky svedomia.
Premietol sa jej život pred očami. Znovu pocítila radosť z čias, keď bola iná.
Jemná, láskavá. Plná očakávania pred bránami života. Naplnená túžbou plniť sny. Privrela viečka, snažiac sa zabrániť slzám, ktoré sa jej drali do očí.
Vedomie, že jej život je v troskách v nej otvárali dvere k bolesti. Prežila všeličo.
Ponížená, odmietaná, neviditeľná na chvíľočku, ale naozaj len malú chvíľočku uverila, že smie byť šťastná. Priepasť v jej duši sa už nedala zoceliť. Hlboká, bezodná bolesť sa jej vlievala do každej bunky tela.
Bola neznesiteľná.
Rozmýšľala, ako sa jeden život môže takto pokaziť. Nechápala to. Vo svojom okolí videla šťastných ľudí. Rodiny, ktoré dýchali radosť. Nechcela nič, len ľúbiť a pocítiť, že aj ona je ľúbená. Veď to nie je tak veľa.
Všetko sa pokazilo. Na trvalo a neodvratne. Bolo preč a už nič nezmení to monštrum, ktoré sa v nej prebudilo.
Vraždiace v snahe mstiť sa svetu, ktorý jej odoprel jediné, čo si vždy želala. Byť šťastná.
Výraz jej tváre sa zmenil, po chvíli v nej nebol ani náznak ľutosti ani jemnosť.
Nenávidela. Tak veľmi nenávidela svet.
Za každú ranu tvrdo zaplatia. Bolo jej jedno, kto. Muži boli pre ňu jeden ako druhý. Zver, ktorá nepozná nič, len svoj primitívny pud samcov v ruji.
Vstavajúc z postele sa ponaťahovala, lenivým krokom prešla do kuchyne.
Každodenný rituál, raňajky a horúca káva začali je nový deň.
V mysli sa jej už rojili plány, kde dnes nájde svoju ďalšiu obeť.
Nával emócie, ktorú pocítila, keď v duchu počula ich nárek a prosby o život ju naplnil spokojnosťou.
Teplá krv na jej rukách, keď bodala ako v amoku až kým nepadla od vysilenia.
A vtedy jej telom prebehlo blaho. Jediný pocit, ktorý ju uspokojil.
Tešila sa na večer.
Na druhý deň ranné noviny na titulnej strane písali o ďalšej vražde. Nikto už nepochyboval, že všetky vraždy má na svedomí sériový vrah.
Mestom sa šíril strach.