Skutočná tvár.IV.pokračovanie
Čo sa odohráva v hlave psychicky labilného človeka nevie nikto. Zdanlivo normálne pôsobiaci jedinci, často veselí, bezprostredne reagujú a nikomu ani len nenapadne, že sa práve stretol vraždiaceho netvora.
Stela bola presne taká. Denne chodila do práce, šírila okolo seba dobrú náladu, klientom vytvárala tie najlepšie projekty. Možno boli občas uletené, no práve to sa v umeleckom svete cenilo.
Dôležitým artiklom bola jedinečnosť jej nápadov hraničiacich z absolútnym nadhľadom nemožného.
Jej meno bol pojem.
Len ona vedela, že žije dva životy.
Vo chvíľach samoty uvažovala nad sebou. Občas nechápala, ako sa dostala na absolútnu hranu nielen života, ale aj zákona. To ona bola ten sériový vrah, o ktorom už týždne písali v novinách.
Vrážd pribúdalo.
Krutosť, ktorou brala životy chlapov bola nepochopiteľná. Krvavá pomsta navždy zmazala úsmev z ich tváre.
Presne ten úsmev, ktorým oblbovali. Brali, užívali si. Ich pud bol v jej očiach zverstvo.
Stelu pripravili o pokoj, lásku, dôstojnosť. Nenávidela ich.
Svoj rozsudok si podpísal každý jeden, ktorý ju chcel hneď bez studu a zobral len na jedno použitie.
V nočných kluboch ich bolo plno. Stačil jej jediný pohľad a vedela. A potom už len stačilo zahrať malú rolu štetky.
Zvodne našpúliť pery, usmiať sa, pohľadom zvábiť, odhaliť dlhé štíhle nohy. Šaleli. Chceli ju mať okamžite, v predstavách ju vyzliekali, videli pod i na sebe v polohách, aké ich často slušné manželky, priateľky ani len netušili. Zhýralé predstavy nadržaných idiotov.
Vo chvíľach samoty bola jej duša aj srdce nekonečne prázdne.
Hoci nenávidela to mužské tvorstvo, predsa len túžila po láske. Verila, že možno niekde je jeden jediný. Taký, ktorý by ju vedel skutočne ľúbiť. Túžila po dlani, ktorá by ju hladila,ramená ktoré by ju objímali.
Túžila cítiť teplo bozkov na svojom tele. Prahla po nehe. Človeku, pre ktorého by bola jediná a jedinečná.
Zatiaľ ho nestretla.
Tak vraždila tých, pre ktorých bola nič. Len objekt uspokojenia.
Menila ich na tváre na krvavú kašu. Vraždiaceho maniaka v nej štartovali tie ich vzdychy, úškrn rozkoše, keď mysleli len na seba.
To bol ten spúšťač, keď nenápadne vybrala z kabelky svoj kovový boxer a začala mlátiť ich ksichty.
Ten moment bol pre nich tak nečakaný, že nestihli reagovať do chvíle, keď už neboli schopný obrany.
Potom už len kňučali a prosili.
Bila ich do bezvedomia, kým počula čo i len náznak kvílenia. Pomsta ju hnala a nedala sa zastaviť.
Veď aj ona často prosila a nik ju nechcel počuť. Dávala lásku, no nik jej ju nevrátil. Nikdy ju nikto skutočne neľúbil.
Časom prestala prosiť, pochopila a vedela, kde nie je chcená.
Zbytočne teraz prosili o svoje životy sebci, ktorí mysleli len na vlastné potreby.
Pre všetkých bola len nepotrebná vec, ktorú odložili, keď sa nasýtili a išli hľadať ďalej.
Ich život bol spečatený a na konci.
A keď im bezvládne klesla hlava ukončila svoju pomstu. Nožom bodala, nepočítala koľko krát.
Prestala až keď bola na konci so silami.
S rukami od ich krvi vstala, posledný krát kopla do bezduchého tela, odpľula si a odráčala pomalým krokom domov.
Nesnažila sa ich ukryť, ani zahrabať. Nechala ich len tak, na poľnej ceste, alebo na lúke pri lese.
Krv jej zasychala na rukách, cítila jej kovovú vôňu a uspokojenie, že zas je o jedného menej.
No to vnímanie uspokojenia bolo krátke. Lebo v nej bolo stále to obrovské prázdno, túžba.
Niekoho mať, skutočne milovať.
Usmiata sladko pôsobiaca blondína s očami letnej oblohy, pôsobiaca pokojom bolo zdanie.
Nateraz.