Skutočná tvár. VII. pokračovanie
Oliver. Muž s tmavými očami, pri ktorom zabúdala na krutý svet, ktorý jej vždy ubližoval.
Pri ňom sa cítila ako jemná, nežná žena. Presne taká, ako vždy chcela. Bol jediný, komu verila. Na chvíľu zabudla, že svet z nej urobil štetku, ženu bez morálky, ktorá dala každému. No nikto jej nevidel do duše. Nikto nevidel bolesť, ktorú cítila po každej ďalšej zrade. Vždy verila, že je pre niekoho dôležitá. Uverila, že slová, ktoré jej chlapi šepkali do ucha, sú konečne pravdivé.
Neboli. Jej povesť ľahkej ženy z nej urobilo len korisť, ktorá je dostupná. Všetky ďalšie a ďalšie sklamania v nej zatvárali dvere pred životom, o akom snívala.
Zrazu prišiel on a všetko sa takmer zmenilo.
Už nechcela byť vraždiace monštrum, ktorým bola. Pach krvi, ktorý ju pred mesiacmi upokojil, prosby a kňučanie o život sa jej zrazu zdali veľmi vzdialené. Želala si navždy zabudnúť na mesiace, keď žila pre pomstu, vraždila.
Nevedela, koľko ich bolo. Nepočítala ich. Zostali len hmlistou pripomienkou života, ktorý nechcela.
Sedela na terase kaviarne. Čakala Olivera. Dnes prvý krát meškal. Vždy prišiel prvý a zdanlivo nedočkavo blúdil očami po okolí. Akoby sa nevedel dočkať. No všetko bolo len zdanie.
Leto končilo. Teplé, slnkom zaliate dni vystriedal chladný večer. Vlhký studený vzduch jej vliezal do kostí. Obliekla si sveter, ktorý mala prehodený na operadle stoličky. Poobzerala sa po okolí, či niekde neuvidí prichádzajúceho Olivera. Nikde ho nevidela. Ulice boli prázdne. Na chodníkoch v jemnom vetre šuchotali opadané listy zo stromov. Striasla sa náhlim chladom., večer bol ozaj chladný.
Slnko zapadlo, obloha stmavla. Zahľadela sa na nebo. Mesačný svit bol jasný. Kde tu sa objavili prvé hviezdy. Hlavou blúdili myšlienky o nekonečnom Vesmíre. O zázraku, ktorý sa odohrával nad jej hlavou.
V tme, len kúsok od nej stál Oliver. Pozoroval ju. Nevedel a nemohol isť k nej. Akokoľvek si to želal. Vedel, že zašiel príliš ďaleko. Nemalo sa stať to, čo sa stalo. Zaľúbil sa. Blondína s očami letnej oblohy mu totálne zamotala hlavu.
Jeho úloha bola celkom iná. Mal sa k nej dostať bližšie, zbierať dôkazy. Pracoval v utajení.
V Stela rástol nepokoj. Krivdy minulosti v nej ožívali. Ako plynul čas, bolo čoraz viac zmetená. Pocit pomsty ju znova nahlodával. Bránila sa, snažila sa hľadať dôvody, prečo neprišiel. Zopár krát vzala do rúk telefón, no vždy ho položila. Verila, že sa objaví.
Neprišiel.
Prešla ďalšia polhodina. Bola jej zima. Objednala si teplý čaj. Ruky si zohrievala teplom šálky, nepokojne pátrala po okolí. Nikde ho nevidela. Tieň stromov zabezpečil, že bol pre ňu neviditeľný.
Dopila čaj, lúsknutím prstov privolala čašníka, zaplatila.
Ešte raz sa obzrela po okolí, povzdychla si a pomaly kráčala von z kaviarne.
Oliver videl, že je smutná, chýbalo malinko, aby k nej nepristúpil, neobjal ju. No nesmel.
Jediné, čo mal urobiť v tejto chvíli bolo zostať mimo. Vyprovokovať ju k ďalšej vražde.
Vedel, že to urobí znova. Na kŕiminálke odborný tím vyšetrovateľov vypracoval jej presný profil. Psychicky narušená Stela ani len netušila, po okom tenkom lade práve chodí.